Rozhľadňa na vrchu Veľká Homoľa

Ja s Adamom sme spravili posledné skúšky a veľmi sme sa tešili na to, že po nich niekam vypadneme. Po drobných nezhodách s alzaboxom a opakovaným objednávaním karimatky, sme boli konečne pripravený ísť na túru cez lesy Malých Karpát, tak ako sme to plánovali. Deň pred tým sme ešte zistili, že som si nezbalila ešus (inak povedané turistickú sadu nádob na varenie) a tak sme vybrali jednu v Sportisime. Teraz už sme boli naozaj nachystaný a mohli sme sa spokojne vyspať.


Ráno sme vstali, naraňajkovali sme sa, zbalili sme si batohy a....prišli sme na ďalší problém. Adam si zabudol turistické topánky. Tak sme autom vyrazili ďalších 20 kilometrov opačným smerom - pre topánky. Ani sme nevedeli ako a bolo 12:00 hodín. S novou zachádzkou nám cesta trvala asi 40 minút. Naša cieľová destinácia bola Modra, kde sme bez problému našli parkovanie vedľa turistického rozcestníka. (https://goo.gl/maps/jJUXG6cohPpsBbt67). Podľa neho a podľa turistického značenia sme sa vybrali po modrej trase smerom na Veľkú Homoľu (709 m). Podľa rozcestníku mala trvať 1 h 50 minút, ale aj veľmi pomalým tempom sme to zvládli asi o 15 minút rýchlejšie. Takmer celá cesta viedla hustým lesom a celkovo je dlhá asi 6,1 km. Celkové prevýšenie bolo 515 metrov, pričom bolo rozložené rovnomerne po celej trase (takže idete takmer stále do kopca). Iba posledných pár metrov pred rozhľadňou nás čakal krátky prudký kopec. A už sme stáli pred ňou. Sú tu prístrešky aj ohnisko, takže sa dá schovať pred dažďom, oddýchnuť si alebo dokonca opekať. My sme pokračovali rovno hore. Musím povedať, že veža z dreva v strede lesa je určite pekný nápad, ale prehýbajúce sa dosky pod mojimi nohami vo výške 20 metrov nad zemou, už taký dobrý nápad neboli. Úplne z vrchu sa nám naskytol pohľad na pohorie Malých Karpát. Na drevenom zábradlí si môžete pozrieť aj popisy miest podľa smeru, v ktorom sa od veže nachádzajú.

20210602_144642jpg
20210602_144019-2jpg

Z tohto krásneho pohľadu na okolité kopce nás vyhnalo horúce slnko a hlad. Po zelenej značke sme kráčali 5 minút smerom za vyhliadku na rázcestie s ďalšími ohniskami a lavičkami. Za týmto posedením sú skaly – Traja Jazdci. Okrem toho, že je tu ďalšie ohnisko, trochu horolezectva vám poskytne naozaj krásny výhľad na protiľahlú lúku a les.

DSC00925jpg

Tu sme si zložili veci a uvarili sme si naše testovacie sáčkové polievky, vifonky aj hubové cestoviny. Plynový horák aj nová sada na varenie fungovali perfektne a my sme si užili luxusný obed s príjemným slnkom a čerstvým vzduchom. 


20210602_154634jpg


Okolo 18:30 sme sa rozhodli, že je čas sa vrátiť. A ten naozaj bol, pretože aj tak už nás čakal adrenalín – asi po prvom kilometri sme cestou stretli diviaka. Obaja sme zastavili a čakali čo sa stane. Ani plachého medveďa by sme sa nebáli tak veľmi, ako tohto stvorenia s povesťou agresívnej divej svine. Po sekundách napätia sa ale stratil v lese na opačnej strane cesty. Počkali sme ešte chvíľu a pokračovali sme. V každom prípade sme sa určite poučili, že slzný sprej na medvede by sme mali mať na mieste, kde bude naozaj po ruke a nie pod bebe keksíkmi. Po 1 hodine a 15 minútach sme boli naspäť v dedine, trochu unavení a hlavne šťastní.

Jašterička, ktorú sme stretli cestou
DSC00883jpg