Podtatranská cyklomagistrála

Je ráno 9:00 a my sa balíme na cyklo-výlet. Dnes to bude Podtatranská Cyklomagistrála – konkrétne úsek Kvačany – Žiarska Dolina (16 km jedným smerom). Aktualizácia techniky však zaberie chvíľu času, potom zasa zistíme, že niektoré pneumatiky na bicykloch treba dofúkať a ešte pre istotu hľadáme vreckové pumpy na dofúkanie, pričom každý z nás ma iný typ ventilov na kolese. Naše balenie skončilo o 12:00 a my vyrážame autom smerom do Kvačian.

Po pol hodine jazdy zabudnem odbočiť, a tak sa otáčame v dedinke Liptovské Matiašovce (ktorá má mimochodom krásny kostolík s nádvorím) a vraciame sa 1 kilometer na odbočku do Kvačian. V dedinke zaparkujeme na prvé parkovisko, ktoré vidíme – Drevenica Mak (ubytovanie), odkiaľ nás o niekoľko minút posiela preč majiteľ, pretože čaká hostí a zavadziame. Odporučil nám parkovanie na tráve pred futbalovým ihriskom (vedľa škôlky). Presunieme sa tam, pokryjeme sa dostatočným množstvom opaľovacieho krému a od futbalového ihriska sa už na bicykloch vraciame naspäť smerom k Drevenici, aby sme sa pozreli na turistický rozcestník (je oproti drevenici cez cestu). Priamo od neho už vedie cyklotrasa von z dediny a cez prvú lúku. Prejdeme polia s kaplnkou a ocitáme sa opäť v obci Liptovské Matiašovce, tentoraz plánovane. Tu treba ešte prejsť cez hlavnú cestu a potom nás už čaká 5 kilometrov s prevýšením asi 260 metrov. Cesta je kamenistá, lietajú tu muchy a my musíme niekoľkokrát zosadnúť a tlačiť bicykel – naozaj by sme mali zapracovať na našej kondičke alebo je to tým teplom? Ako sa tadeto išlo Vám? Dajte vedieť :D

Celá cesta je prehľadne značená turistickými značkami aj rozcestníkmi a rovnako je úplne v súlade so značením trasy na mape, takže by ste sa nemali stratiť. Šľapeme ďalej do kopca a postupne sa dostávame na koniec stúpania (po 5 kilometroch) – toto je najhorší úsek trasy a odtiaľto by to už mala byť pohoda. Celú cestu nás sprevádzajú krásne výhľady. Okrem toho sú ale na lesných úsekoch nepríjemné ovady. Ja som síce použila repelent, ale aj tak si ma jeden našiel – vôbec nerozumiem prečo, ale moje holé nohy nechal na pokoji a zapáčil sa mu môj zadok v bielych kraťasoch. Konečne sme začínali aj klesať a užívali sme si cestu s vetrom z jazdy.

Po týchto 5 kilometroch sme začali stretať aj iných cykloturistov a všetci mali jednu vec spoločnú – ľudia sa tu zdravia otázkou „Stretli ste medveďa?“ Nie, medveďa sme nestretli, ale vďaka týmto otázkam sme sa ho báli :D . Prešli sme asi kilometer dolu kopcom a ja som si spravila ďalšiu foto-zastávku. Zosadli sme s bicyklov, začala som fotiť a zrazu mi Adam hovorí, že sa asi musíme začať vracať. Nedostali sme sa ani do polovice cesty a má prázdne koleso. Skúsil ho dofúkať, ale vzduch uniká a je jasné, že ďalej nepôjdeme. O niekoľko minút nájdeme aj triesku. Sme na tom najväčšom slnku a opravovať ho na tomto mieste neprichádza do úvahy. Bojíme sa pokračovať ďalej aj keby sme ho opravili, a tak hľadáme spôsob, ako ho jednoducho vyniesť hore kopcom ten kilometer, ktorý sme práve zišli. Adam už za chvíľu rozoberá bike, rám pripevňuje na batoh a kolesá berie do rúk.

V živote by ma bike nenapadlo niesť na batohu, ale zdá sa, že mu to ide. Z jednej strany oblohy sa začína zmrákať a my šlapeme pešo smerom naspäť. Stretáme dve skupinky cyklistov, každý sa pýta, či to máme pod kontrolou a či to máme ako opraviť. Poďakujeme sa, ale máme všetko potrebné na opravu a kráčame ďalej – ale ďakujeme za priateľských ľudí – ste super.

Konečne sa zastavíme na kraji lesa – v tieni. Tu Adam položí bike na zem a začne ho ešte viac rozoberať :D . Diera je taká miniatúrna, že trvá poriadne dlho, kým ju nájdeme a potom sa začne proces opravy. Nepáčia sa mi mraky nad lesom, ale kontrolujem meteoradar a dážď by mal prísť asi o hodinu.

Nie, dážď prišiel o 15 minút. Adam už má našťastie opravený defekt a začína skladať bicykel. Rýchlo si obliekame bundy a schovávame batohy pod ich pršiplášte, aby sa foťák neutopil, pretože teraz už je tu lejak. 

Nasadáme na bicykle a začíname zjazd toho 5 kilometrového kopca. Prší už len pár minút a ostatok cesty schneme na príjemnom slnku počas jazdy. Ja si robím niekoľko ďalších foto-zastávok a Adam si fotí mňa ako fotím :D . Rovnakou cestou sa vrátime k autu a čistíme oblečenie od blata z dažďa. Ja si sadnem na sedačku a zisťujem, že ten štípanec už poriadne opuchol a bolí ma sedieť. (To som ešte nevedela, že kvôli nemu prespím takmer celý nasledujúci deň, pretože moje telo sa zahralo na drama queen).

Celú trasu Podtatranskej cyklomagistrály sme síce neprešli, ale aj ten kúsok stál za to. Nestretli sme medveďa, neupiekli sme sa na obednom slnku, ani sme neprechladli na daždi a dúfame, že sme vás aspoň trochu pobavili naším výletom, kde sa s nami príroda poriadne pohrala :D #staypositive ♥