Okruh Manínskou tiesňavou (10 km)

Kam Vás zoberieme?

Manínska tiesňava je národná prírodná rezervácia a súčasť krajinnej oblasti Strážovské vrchy. Najznámejšou zaujímavosťou je, že je najužším kaňonom na Slovensku. Napriek tomu cez ňu vedie cestná komunikácia prístupná aj pre autá a autobusy. Nad úzkou dolinou sa týčia skaly vysoké až 400 metrov, pričom z jednej strany je známy vrch Považia – Veľký Manín a na druhej Malý Manín. Turistická trasa, ktorá vedie cez Manínsku tiesňavu prechádza práve Veľkým Manínom.

Potok, ktorý sa postaral o vznik tohto kaňonu tu stále tečie, ale už z neho zostalo koryto široké maximálne dva metre. V Manínskej tiesňave nájdeme aj náučný chodník a prírodné pramene s obsahom železa. Známy je turistický pochod „Jilemnického jarná 25-ka“ na počesť spisovateľa Petra Jilemnického, ktorý kedysi učil v údolí pod obcou Kostolec. No a aby sme nezabudli, nachádza sa tu naozaj zaujímavá flóra – napríklad tu kvitne taký poniklec slovenský, astra alpínska a klinček včasný.

Ako vyzerá výlet?

Zábery z celej trasy sme pre Vás zostrihali do krátkeho videa, aby ste sa mohli pozrieť do čoho idete :) 

Vyrazili sme z Považskej Bystrice, prešli Považskú Teplú a pretože prvé parkovisko z tohto smeru bolo zatvorené (inak je platené) a druhé (zdarma) už obsadené, zaparkovali sme až na treťom, ktoré je iba pár metrov od posledných skál Manínskej tiesňavy. Tam sme si nasadili batohy, zobrali foťák a v mikinách sme začali kráčať naspäť medzi skaly, aby sme sa čím skôr zohriali. Napriek slnku bola poriadna zima, predsa len bol február. Celou dolinou nás sprevádzal šum potoka. Asi v polovici chôdze cez tiesňavu sa nachádza Rozprávková lúčka pri Skale nad lúčkou, kde sú na skalách pripevnené pomníky a pamätné tabule horolezcov, ktorý sa stali obeťami miestnych skál. Pokračujeme ďalej, stále po asfaltovej ceste až k platenému parkovisku. Z jeho areálu sa už dostaneme na lesný turistický chodník a priamo pri rampe je aj turistický rozcestník. Čaká nás zhruba 5 kilometrov do kopca (čo sme zatiaľ netušili). Dúfali sme, že už nám bude len teplejšie, ale namiesto toho nachádzame sneh pokrývajúci turistický chodník a stále sme príliš tvrdohlaví, na to aby sme sa lepšie obliekli. Cez les nás stále vedie žltá turistická trasa a stúpanie pokračuje. Z hustého lesa sa dostaneme na lúku s prvým minerálnym prameňom, ale chodník nás hneď vedie znovu medzi vysoké stromy.

Celá trasa je pekne značená a dostávame sa do najvýraznejšieho stúpania, ktoré sa podobá na trasu úvraťovej železnice v skanzene Vychylovka a určite to má nejaký odborný názov ale teraz si naň nespomeniem :) tu už nám chodník ponúka krásne výhľady na celé okolie, ale na deti dávajte pozor, pretože tu nie je žiadne zábradlie, ktoré by chodník delilo od prudkých zrázov. Dokonca ani po chodníku sa teraz nezmestíte dvaja vedľa seba. Ja som musela niekoľkokrát zastaviť a vydýchať sa, ale povedzme, že to bolo kvôli ťažkému 38 – litrovému batohu, ktorý som niesla ;) . V najvyšších miestach Veľkého Manína zasa kráčame po snehu a smerujeme k výhľadom a Partizánskej jaskyni. Aby sme sa k nim však dostali, tentoraz musíme odbočiť zo žltej turistickej trasy a pokračovať medzi skaly po vrchole kopca. Výhľady na okolitú krajinu naozaj stoja za to, ale opäť pozor, dostanete sa až na úplné okraje skál a pred pádom z nich vás chráni len váš rozum. Skutočne výnimočný výhľad sa nám naskytá cez skalné oko. Mimo trasy zostávame ešte chvíľu, no napriek tejto odbočke kopírujeme aspoň jej smer a dostávame sa k partizánskej jaskyni.

Keď k nej podľa značky jaskyne dorazíme, pochopíme, prečo si ju partizáni vybrali ako bezpečné miesto. Normálne by ste si ju ani nevšimli, od lesa je otočená „chrbtom“ a vchod do nej poskytuje výhľad iba na protiľahlú dolinu. Cestička k nej je tentoraz vybavená niekoľkými kovovými úchytmi a reťazou, aby ste nespadli dolu zrázom napravo. V jaskyni sme nenašli nič viac ako netopiere a tmu. V lete by to mohlo byť miesto na schladenie, ale my sme stále spokojne mrzli v mikinách.

Od jaskyne sme prešli ešte pár desiatok metrov mimo turistickej trasy a rozhodli sme sa dať si „obed“ v hamaku. Predsa len boli už asi 3 hodiny poobede. Za pár minút sme už ležali v ňom a vychutnávali si obložené chlebíky s džúsom pri krásnom slnku.

Keď slnko zašlo za neďaleký kopec, rozhodli sme sa, že je čas ísť dolu. Zbalili sme sa (hej, stále nám bolo zima a stále sa nám nechcelo vytiahnuť z batohu bundy a poriadne sa obliecť) a začali sme sa vracať na žltú turistickú trasu. Bol to iba kúsok. Pôvodne sme mali v pláne ísť až do Kostoleckej tiesňavy (ktorá je len kúsok za Manínskou), ale keďže slnko už zapadalo, rozhodli sme sa vrátiť k autu. To znamenalo, že zo žltej turistickej trasy odbočíme na zelenú. Odbočku by ste nemali prehliadnuť, v tejto časti lesa je cesta veľmi široká. (V smere akoby Považská Teplá -> Kostolec je odbočka naľavo). Odtiaľ to trvalo už asi len 20 minút do dediny Záskalie a z nej po asfaltovej ceste naspäť k autu maximálne ďalších 10 minút. 

Ak by ste mali viac času ako my a chuť prejsť ďalších 5 kilometrov, môžete pokračovať stále po žltej turistickej značke, ktorá vás dovedie až do Kostoleckej Tiesňavy a potom sa k autu vrátite jednoducho po asfaltovej ceste až z Kostolca. Dedinu Záskalie budete mať takto v polke cesty k parkoviskám v Manínskej Tiesňave.

Ak chceš vidieť viac fotiek, sleduj naše sociálne siete :)